MICHAL VÁROŠÍK: Písané slovo má neopísateľné čaro

S Michalom Várošíkom sa rozpráva Marcel Páleš:

• Niekedy nie je nič lepšie, než začať veci uprostred. Rozhovor, poviedku, televízny dokument… Michal, čím si v týchto dňoch či týždňoch postihnutý najviac?

Už niekoľko týždňov spracúvam osobný archív novinárky Oty Plávkovej (1926-2002), ktorý sa mi podarilo získať po náročnom niekoľkotýždňovom pátraní najskôr po jej príbuzných. Od radosti som skoro vyskočil zo stoličky, keď som získal kontakt na jej syna žijúceho v Maďarsku a on nám poskytol o nej cenné a najmä nepoznané informácie z jej života a okrem toho daroval banskobystrickému štúdiu RTVS jej bohatý osobný archív. Tak trochu som na to aj hrdý (ospravedlňujem sa za neskromnosť), lebo Ota v budove RTVS v Banskej Bystrici, kde pracujem, pôsobila ako redaktorka Československého rozhlasu v 60. rokoch, kým ju pre „nesprávne“ politické názory neprepustili.

• Za všetkým vraj hľadaj ženu, teda tak trocha to vyšlo aj v tomto prípade. Ale nie je žena ako žena. Ota Plávková je pre mnohých osobnosťou neznámou, nepoznanou. Aspoň v krátkosti ju pripomeňme čitateľom.

Ota Plávková rod. Veljačiková rodáčka z Banskej Bystrice bola žurnalistkou telom i dušou. Prispievala do rôznych periodík: Smena, Smer, Práca… No veľkým písmenami sa zapísala do dejín Československého rozhlasu, keď ako komentátorka odvážne a bez skreslenia udalostí komentovala pred mikrofónom, čo sa v krajine 21. augusta 1968 a následných dňoch dialo. Jednoducho Vstup vojsk varšavskej zmluvy nazývala okupáciou. V archíve RTVS sa zachovala nahrávka, kde energicky s oduševnením vyhlasuje: Žiadame okamžitý odchod okupačných vojsk… Nech sú zradcovia a kolaboranti braní na zodpovednosť… Stojíme na strane Dubčeka… Tento svoj postoj obhajovala do smrti. Preto ju roku 1969 prepustili z rozhlasu, vyhnali zo Stredoslovenského kraja a neustále ju sledovala a vypočúvala ŠtB.

• Čím táto dáma fascinuje teba? Pretože neraz ťa nachádzam ponoreného do jej príbehu, do súvislostí a do hľadania rôznych neviditeľných nitiek, ktoré ti celú tú navonok rozstrihanú mozaiku spájajú do jedného celku.

Tá žena mala v sebe kus chlapa. Kde dokonca aj silní chlapi zradili a dali sa zlomiť režimom, ona vytrvala a chrbticu neohla. A to aj napriek tomu, že jej vypočúvali aj syna Viktora a nahovárali, aby na ňu donášal. Jeden Otin výsluch trval trinásť hodín. Lekárka je povedala, že je zrelá na infarkt. Ani vtedy ju nezlomili, navrhovali jej totiž návrat do rozhlasu, ak podpíše, že okupácia bola bratská pomoc. Vysmiala ich. Bola presvedčená o svojej pravde a zostala jej verná do konca života. Nezapredala sa. Nevedela pochopiť, že mnohí jej kolegovia z brandže, hoci spolu „bojovali“ za Dubčeka a proti okupácii, napokon ostali slúžiť režimu. Aj preto sme sa rozhodli pripraviť o nej dokumentárny film. Na takých ľudí nesmieme zabúdať.

• Kedy by mal byť dokument o Plávkovej hotový a kde by ho mohli čitatelia vidieť?

Dokumentárny film zatiaľ s pracovným názvom Nezlomená nám bude trvať pripraviť približne štyri mesiace. Kus práce už máme za sebou, no ešte veľa nás čaká, ale je to krásna a zmysluplná robota. Veľa sa pri nej naučím. Dokument odvysiela televízna :Dvojka pravdepodobne niekedy v auguste tohto roka.

• Ako prozaikovi sa ti odkrýva v príbehu Oty Plávkovej literárna inšpirácia?

Čím hlbšie sa vnáram do jej životného príbehu cez zvukové, televízne, fotografické a spisové záznamy, cítim potrebu napísať o nej aj biografiu, vlastne už som tak trochu aj začal súbežne s tvorbou filmu, rovnako však si viem predstaviť, že by som jej životnú dráhu aj zbeletrizoval. A už sa na to aj teším, intenzívne nad tým rozmýšľam. Tá žena mi je v mnohom vzorom.

• V období posledných dvoch rokov si napísal viacero zaujímavých poviedok, zostal si v nich verný svojím tradičným motívom, teda motívom dediny, cirkevného sveta či politiky?

To, čím žijem, kde žijem a v akom prostredí sa pohybujem, na mňa vplýva. Preto témy dediny. Neraz ich spracúvam s trochou irónie, úsmevu, ale zároveň som z myslenia ľudí v tomto prostredí neraz smutný. Mimochodom, dedina sa vo svojej najvnútornejšej podstate nemení, ľudia sa zaoberajú ľuďmi, ak to bolo pred sto či dvesto rokmi, vidia si len po koniec svojho nosa, a ten, čo niečo vyštudoval a živí sa duševnou prácou, pre nich znamená menej ako ten, čo sa chytí lopaty. To je vraj poriadna robota. Dôležité je niečo mať, vybudovať, postaviť, nie byť. So životom na dedine úzko súvisí prostredie cirkvi, ktoré je významnou súčasťou koloritu života, a teda ak nejdeš v nedeľu do kostola, tak to si prehnal. A hlavne, čo na to povedia ľudia? Samozrejme v krčmách sa politizuje na príslušne nízkej úrovni, tak raz za pol roka sa idem o tom osobne presvedčiť. Skrátka stále je to rovnaké… A to ma núti o tom písať.

• Ak sa nemýlim, verejnosť na niektorých podujatiach mohla ochutnať aj ukážku z väčšej prózy, ktorú máš rozpísanú. Tam prevažuje téma, v ktorej si doma, čiže najmä obdobie medzi rokmi 1968 a 1989…

Vyrastal som na dedine, blízko letiska Sliač, kde sa v roku 1968 nasťahovali sovietski a bulharskí vojaci. Tí bulharskí po niekoľkých mesiacoch odišli. Sovietski sa zabývali na dlhých dvadsaťdva rokov. Ako chlapec som ich denne vídal vo vojenských uniformách ako smerujú ráno na letisko, či popoludní z letiska. Chodil som totiž v Sliači do základnej školy. Mladí vystrihaní vojaci k nám chodili aj do krčmy, pili prvú triedu. Pýtali sme si od nich odznaky, občas nám nejaký podarovali. Až v dospelosti som sa začal o dejiny pobytu okupačných vojsk zaujímať a pýtať sa múdrych kníh, čo o tom hovoria, ako aj pamätníkov. Záver? Bola to okupačná armáda, domáci si museli na nich jednoducho zvyknúť, inak sa nedalo. Vznikali fyzické konflikty, roztržky, ale aj priateľstvá a manželstvá, napriek tomu, že vojaci mali zakázané stýkať sa s domorodým obyvateľstvom. Nelegálne kupčili s leteckým benzínom, sovietskou elektronikou a naši si ju od nich kupovali. U nás na dedine sa v roku 1982 pobili na zábave, bolo ich tam asi dvadsať, prišli na vojenských ZIL-och. Na kultúrnom dome zostali vybité okná, vylámané dvere, zničili sa stoly a stoličky. Bilo sa hlava-nehlava. Samozrejme, svoju rolu zohral aj alkohol na oboch stranách, no dedinčania sa úspešne ubránili. Najzaujímavejšie však je, že Verejná bezpečnosť (polícia), prišla až keď bolo po všetkom. Komu by sa to chcelo riešiť? Príslušní okresní funkcionári strany sa snažili, čo najskôr všetko ututlať. Asi do týždňa bol kulturák opravený. Jednoducho o tomto musím písať, témy a príbehy sa ponúkajú sami. Stačí len vziať pero a nechať ho tancovať po čistom papieri.  Niečo som už aj napísal, mám rozpracovanú novelu, kde sa venujem téme socializmu na dedine v 80. rokoch. Je to postavené na príbehu jednej viacčlennej rodiny. Pochopiteľne v príbehu nechýbajú ani sovietski vojaci. Žiaľ, táto moja próza už dlhšie leží nedopísaná v zásuvke.

• Čo sa ti vlastne stáva odpoveďou na to, pre čo (resp. prečo) písať, prečo tvoriť a venovať sa literatúre?

Hlavný dôvod je, že sa chcem podeliť o svoj pohľad na svet. S mojím videním sveta nemusí každý súhlasiť, napokon čitateľ môže zas napísať svoje vnímanie sveta. Písanie ma baví a obohacuje, no najmä ma obohacuje čítanie. A najkrajšie je, že písané slovo sa už nestratí. To je skvelé a vďaka tomu môžu vedci skúmať napríklad niekoľko storočné texty, môžeme sa vžiť do sveta ľudí, ja neviem, napríklad antiky, Ríma, Grécka a snažiť sa pochopiť súdobú spoločnosť, inšpirovať sa, prípadne sa poučiť z dejín. Písané slovo má neopísateľné čaro. A prečo sa venovať literatúre? Pretože nič ma tak neobohatí ako ponáranie sa do napísaných životných príbehov v pohodlí a bezpečí svojej postele pri nočnej lampe.

• Viaceré odpovede nachádzaš aj v čítaných knihách. Z tých posledných, ktoré ti prešli nielen očami, by si ktoré odporúčal aj čitateľom?

Rád študujem nielen dejiny, ale venujem sa aj antropológii, teológii, religionistike. Určite stojí za to prečítať si tituly od Yuvala Noaha Harariho Sapiens či Homo deus. Sú to knihy o príbehu ľudstva. Ďalej napríklad od Steva Pinkera Buď svetlo, čiže obhajoba rozumu, vedy, humanizmu a pokroku. A pre veriacich (i neveriacich), ktorí majú odvahu pustiť sa do štúdia religionistickej literatúry, odporúčam religionistu Otakara Fundu a jeho knihu Ježíš a mytus o Kristu. Poznávanie prostredníctvom odbornej literatúry je síce opojné, no neraz vyvracia naše vžité predstavy a pohľady na fungovanie sveta, a preto je často neľahké sa s novými poznatkami vyrovnať. Pocítil som to na vlastnej koži.

• Svoju tvorbu neraz efektívne testuješ priamo na publiku v rôznych podujatiach, najčastejšie v rámci vystúpení s Generáciou Nulou. Čo to pre teba znamená, takto sa prezentovať?

Rád vystupujem pred ľuďmi, pretože vidím ich bezprostrednú reakciu na práve počuté. Vidím, čo ich oslovuje a či môžem v nastavenom spôsobe písania pokračovať ďalej, prípadne či mám niečo zmeniť. Niekedy ľudia reagujú na úplne iné veci, než očakávam.

• Dobrá káva a dobrá kniha, možno k tomu prostredie kaviarne a nerušená bublina pokoja, neraz ti aj takto málo postačí k šťastiu a spokojnosti. Ako to však bolo s tebou v mladosti či v detstve? Láska ku knihám ti, tuším, nebola prirodzenou odjakživa…

Za čo sa doteraz hanbím, je to, že som v mladosti vôbec nečítal, nikto ma k tomu neviedol. Slohové práce boli pre mňa utrpením a učenie sa o spisovateľoch a rozoberanie ich diel ma privádzalo do rozpakov. Boli to zbytočnosti, ktoré som k životu nepotreboval. Prvá kniha, ktorú som prečítal bola o Tarzanovi. Nedávno som pocítil nutkanie si ju v antikvariáte kúpiť, lebo som ju už dávno kdesi zapatrošil. Kúpil som ju a má čestné miesto v mojej knižnici. Zhruba od dvadsiatky však čítam ako šialený, je to nezastaviteľné. Len ma mrzí, že deň má len krátkych 24 hodín.

• Aj láska k regionálnej histórii prišla postupne?

Všetko prichádza postupne, aj môj záujem o dejiny prostredia, kde žijem. Asi v tridsiatke som sa začal hlbšie zaujímať o históriu obce. Lákalo ma vedieť, pod aké panstvo sme kedysi patrili, prečo sú u nás také či onaké priezviská, prečo má moja obec Sielnica takéto pomenovanie, ktorá budova je najstaršia, prečo bol starý gotický kostol zbúraný a koľko životov dedinčanov má na svedomí prvá a druhá svetová vojna? Stále sa pýtam a stále hľadám odpovede… Som rád, že sa nám po trojročnej náročnej práci podarilo v roku 2016 vydať monografiu Sielnica od A po Z.

• Keď to tak zhrniem, človek sa posúva, mení sa, napreduje, resp. mohol by napredovať a posúvať sa. Sám na sebe to asi pozoruješ… Čím je pre teba poznanie ako také fascinujúce?

Mám štyridsaťdva rokov a som úplne iný človek, ako keď som mal dvadsať. O tom by vedela rozprávať aj moja manželka, s ktorou som už vtedy chodil. Každý z nás sa mení. Mení ho prostredie, vzdelávanie, čítanie, skúsenosti, okolnosti, práca, sociálne zázemie… Ak sa niekto nemení, zrejme sa niekde stala chyba, alebo si to nechce priznať. Na mňa vplývalo a vplýva všetko, čo som vymenoval. No azda najviac poznávanie prostredníctvom štúdia na univerzite a samoštúdium odbornej literatúry. Poznávanie je fascinujúce, rozširuje obzory, no zároveň je nebezpečné, lebo otvára oči. Čím viac viete, tým menej miesta má tajomno a to-niečo naše tradičné, ktorým mnohé odôvodňujeme. Lebo tradičné ešte nemusí znamenať aj správne.

• Uprostred sme začali, uprostred skončíme – konkrétne uprostred týchto tvojich rôznych aktivít. Čo ti vlastne prináša úsmev, teda kedy ho nachádzaš?

Úsmev nachádzam napríklad pri obyčajnej káve, keď ju pijem s ľuďmi, ktorých mám rád. Keď niečo napíšem a môžem sa o to podeliť s niekým, kto píše tiež. Keď sa mi v práci po niekoľko mesačnom úsilí podarí s kolegami dokončiť film. Keď sa dobre v sobotu vyspím. Keď otočím kohútikom a zakaždým z neho tečie pitná voda. Keď vidím, že slnko vychádza každé ráno a dáva mi šancu byť pre niekoho užitočným.