LUCIA VLČEKOVÁ: Medzi riadkami prepletených slov

Generácia Nula vstúpila do jesene 2021 s novým prírastkom v podobe dvoch literárnych autoriek. Po rokoch, keď sa Nuláci rozhliadali a starostlivo uvažovali, koho medzi seba pozvú, prichádzajú hneď s dvojnásobnou posilou. Dnes Vám predstavujeme prvú z nich, aktuálne najmladšiu členku Generácie Nula – Luciu Vlčekovú z Telgartu. Rozprával sa s ňou Marcel Páleš.

• Lucka, aké je to byť Nulou? Zväčša ľudia o bežnej nule nechcú ani počuť, najmä ak ide o nulu na bankovom účte či o podobnú symboliku.  

ODPOVEĎ:  Nikdy by som nepovedala, nikdy by som si vlastne ani len nepomyslela, že raz príde deň, kedy budem o sebe ako o Nule hovoriť s hrdosťou. O to krajšia je pre mňa teraz skutočnosť, že tak môžem urobiť. Je mi cťou byť takouto Nulou.

• Vráťme sa ešte k nedávnym dvom podujatiam, na ktorých si sa predstavila s Nulákmi. Čo ti priniesol Letný SLOVOMfest v meste pod Urpínom?  

ODPOVEĎ: Letný SLOVOMfest sa pre mňa stal takým medzníkom. Práve na tom pódiu a práve pri tom poslednom potlesku som našla stratený kúsok seba, o ktorom som ani nevedela, že mi chýbal. Nebolo to síce po prvý, po druhý a ani po tretí raz, čo som sa ocitla pred zrakmi divákov, ale rozhodne to bolo prvýkrát, kedy som si pomyslela, že takto je to správne. Všetky kúsky skladačky do seba zapadli a kdesi medzi riadkami prepletených slov som našla samú seba.

• A potom Kremnica… Tá bola zároveň tvojou oficiálnou premiérou ako novej členky Generácia Nula. Vystupovať v prostredí kremnického mestského hradu malo zrejme tiež svoje čaro…?  

ODPOVEĎ: Kremnický hrad je sám o sebe čarovným miestom, a keďže mňa hrady a zámky vždy vedeli ohúriť svojou krásou, vystupovať na jednom z nich bolo pre mňa zážitkom. Od hrejúceho slnca cez všetky vyrieknuté slová až po samotný fakt, že som sa stala členkou Nuly, sa ten deň zapisoval do mojej pamäte a vytváral pre mňa jednu z veľmi dôležitých a nádherných spomienok.

• Obom podujatiam prialo počasie a slnečné lúče sa stali akýmsi predĺženým štetcom zhora, ktorý domaľoval atmosféru. Pre teba sa čo stáva vnútorným slnkom na poli literatúry, resp. umeleckého sveta?  

ODPOVEĎ: Nerada robím veci, v ktorých nevidím zmysel. V písaní je pre mňa neopísateľnou odmenou, keď sa dozviem, že moje vety a myšlienky niekomu v niečom pomohli, že som niekoho priviedla k cíteniu. Pretože presne o to mi ide. Aby som v čitateľoch prebudila aj tie emócie, pred ktorými dlho a úspešne utekali. Aby som ľudí vytrhla z každodenného kolotoča a ukázala im čosi, čo je drobnou súčasťou mňa. Keď mi niekto, kto čítal moju knihu, napíše, že v nej objavil niečo, čo sa preňho stalo dôležitým, vtedy viem, že som svoju prácu urobila dobre, že moje slová našli toho, kto ich hľadal. To je dôvod, ktorý mi nedovolí prestať písať, a to je to slnko, ktoré mi svieti na cestu.

• Pripomeňme čitateľom a priaznivcom Nuly tvoje literárne začiatky, ktoré sa nekončia vydanou knihou.

ODPOVEĎ: Písať som začala z veľmi jednoduchého dôvodu – videla som, ako môj starý otec píše básničky a chcela som vyzerať rovnako tajuplne ako on, keď čmáral perom po čistom papieri. Dodnes si pamätám svoje nadšenie, keď mi dovolil vyberať knihy z jeho knižnice. Síce som ešte ani nevedela čítať, ale už vtedy ma fascinovali stránky zaplnené zdanlivo nekončiacimi vetami. Bol to on, kto vo mne objavil lásku pre písanie a rovnako to bol aj on, kto počul moje prvé vymyslené príbehy. Keď som bola piatačka na základnej škole, ujala sa ma pani učiteľka slovenčiny, ktorej som neskôr z vďaky venovala svoju prvú knihu. Ona ma naučila milovať slovenčinu a ukázala mi, že nie je nič zlé na tom, keď si ako jediná užívam povinné písanie slohových prác. A tak som písala. Čmárala som svoje myšlienky na každú voľnú, ale aj preplnenú stranu zošitov. Písala som kamkoľvek, a keď už som nemala voľné miesto, uchovávala som si všetko v hlave. Keď som bola deviatačka, spolužiačka ma presvedčila, aby som začala zverejňovať svoje príbehy na internete. Tam sa to celé začalo a potom sa veci zbehli pomerne rýchlo. Písaniu som sa začala venovať intenzívnejšie a na jeseň v roku 2020 som už v rukách držala svoj debutový román Tanec medzi kvapkami.

• Ešte stále si gymnazistka, už si sa ale zapísala do čitateľského povedomia ako autorka knihy, a zdá sa, že kým gymnázium ukončíš, pribudne ti na knižné konto ďalšia kniha? Prezraďme aj o nej niečo viac…

ODPOVEĎ: Áno, pomaly píšem záverečné kapitoly novej knihy. Pomenovala som ju Nové konce, pretože nové začiatky ma už omrzeli.  A keďže je celý príbeh práve o tých koncoch, zdalo sa mi to výstižné. Hlavnou hrdinkou je Arya, šestnásťročná gymnazistka, o ktorej nikto nevie pravdu a v konečnom dôsledku ju nepozná ani ona sama. Nechcem veľa prezrádzať, ale jednou z hlavných myšlienok knihy je, ako môže jedno nevinné klamstvo spolu s jednou zamlčanou pravdou obrátiť niekoho život úplne naruby. 

• Na podujatiach v Kremnici aj v Banskej Bystrici si mohli návštevníci všimnúť, že na okraj svojich prozaických ukážok nemáš problém dodať aj drobnú úvahu, priam až s filozofickým rozmerom. Čo pre teba ako mladého človeka znamená práve oblasť myšlienok a úvah?  

ODPOVEĎ: Slobodu. Myšlienky, úvahy a vlastne všetko, čo má niečo spoločné s premýšľaním, pre mňa znamená slobodu. Raz mi niekto povedal, že sa môže stať, že mi jedného dňa vezmú všetko, čo mám a čo mi patrí, no nebude to znamenať, že mi neostane vôbec nič. Zostane mi totižto niečo, na čo nemá nárok nikto okrem mňa, a aj keď mi ukradnú i tú poslednú vec, stále budem paňou vlastných myšlienok, a kým si ich ubránim a stále budú moje, budem mať viac než dosť. S nimi mi ostane sloboda toho, čo vidím a toho, ako to vidím. Takže to je dôvod, prečo myšlienky a úvahy považujem za určitú formu slobody, ktorej sa nikdy nemienim vzdať. 

• Zámerom Generácie Nula sa okrem iného stalo práve to nulové spojenie rozmanitých ľudí s rozmanitou tvorbou. No zaujať literárnym slovom v dnešnom svete nie je jednoduché. V čom vidíš ty jedinečnosť zoskupenia Generácia Nula? A vôbec, čo želáš ty Nule k jubilejnej desaťročnici?  

ODPOVEĎ: Generácia Nula je jedinečná, pretože každý jej člen je jedinečný. Musím sa priznať, že som sa prvého vystúpenia s Nulou bála. Brala som do úvahy svoj mladý vek a to, že budem zdieľať jedno pódium s ľuďmi, ku ktorým vzhliadam a mám k nim obrovský rešpekt. Ani v najmenšom som nepočítala s možnosťou, že sa mi ten rešpekt vráti. Bolo mi cťou stáť s Nulou pred divákmi v Banskej Bystrici. A potom som sa stala Nulou aj ja a všetky moje predošlé obavy mi členovia Nuly v Kremnici svojimi úsmevmi zmyli z duše. Preto je toto zoskupenie jedinečné, pretože každý z Nuly je tu pre ľudí a nielen sám pre seba. Pretože za sebou zanechávajú usmiate tváre a naplnené srdcia. Pretože nech už Nuláci prídu kamkoľvek, prinesú so sebou úžasnú atmosféru. Možno si ľudia po čase nebudú pamätať, čo, kde a ako povedali, ale istotne si budú pamätať, ako sa pri nich cítili. Preto želám Nule a jej členom, aby sa to nezmenilo, aby ľuďom prinášali radosť naďalej. Pretože rozdávajú ten najkrajší dar, bez ktorého by bol život smutný – úsmev.