MIRI KOŠŤÁLOVÁ: Príbehy si nás hľadajú

Rok 2021 priniesol do Generácie Nula dve pozoruhodné posily. Prvú z nich, prozaičku Luciu Vlčekovú, sme Vám predstavili minule, a dnes sa Marcel Páleš rozpráva s poetkou Miroslavou Košťálovou.

• Miri, Nuláci majú vo zvyku ísť s kožou na trh, teda prichádzať s podujatiami, ktoré návštevníkom ponúkajú literárnu tvorbu aktuálnych autorov. Kedy si sa ty prvý raz postavila pred publikum, aby si prečítala svoje riadky?

ODPOVEĎ:  Na ten moment si presne pamätám, bolo to v apríli 2014, keď som sa v Žiari nad Hronom zúčastnila tzv. Improšou. Princíp spočíval v tom, že sme si vylosovali papieriky na dané témy, o ktorých sme potom mali písať. Pamätám si, že boli tri kolá – „Tesco kartičky“, „Lopta, kužeľ, kruh“ a „Darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj“. Po prečítaní minipoviedok mi žonglér podal ruku a mňa to veľmi potešilo. Hoci som nevyhrala, vôbec som nebola smutná, pretože som spoznala nových ľudí a zistila som, že je celkom zaujímavé tvoriť aj na danú tému, s čím som dovtedy nemala skúsenosť.

• Na poli literatúry nie si nováčik. Ako ty vnímaš nejaký svoj osobný rast v literárnom svete? Najmä na tej pomyselnej čiare od prvých pokusov po súčasnú tvorbu…   

ODPOVEĎ: Ten rast vnímam najmä v tom, že vidím svoje meno vytlačené v časopisoch. (smiech) V pubertálnom veku som mala paralelne rozpísaných niekoľko noviel – samozrejme, s tematikou upírov. Bavilo ma písať pre kamarátky, v príbehoch sme si vždy plnili tajné sny. Na vysokej škole v Nitre som to začala brať vážnejšie aj preto, že som sa vďaka úžasným pedagógom – Jozefovi Brunclíkovi, Dušanovi Teplanovi či Veronike Rácovej – dostala k slovenským autorom, ktorí mali vplyv na môj literárny vývin, a to na spôsob analýzy textu, čo sa potom odzrkadlilo aj v spôsobe, akým som začala tvoriť. Opustila som lineárnu štruktúru a začala som viac experimentovať s metaforami a symbolmi. Objavila som čaro surrealizmu. A v tomto období som začala aj publikovať, najprv poviedky, potom, na prekvapenie všetkých, aj básne.

• Keď už sme pri prvých pokusoch, prečo vlastne literárna tvorba? Prečo si ťa nezískala trebárs hudba, balet, basketbal, turistika alebo herectvo?   

ODPOVEĎ: Hudba je moja kamarátka, s ktorou sa viem vyblázniť a poplakať si, ale nikdy som nechodila na žiadny krúžok, preto som v tejto oblasti nemala vážne ambície. Balet ti ako napadol? To kvôli drdolu, ktorý nosím? Ak by som chcela byť baletka, musela by som chodiť do prípravky už ako malé dieťa, a ja som v tom veku rada skákala po sene a lietala v babkinej záhrade. Čo sa týka športov, moji spolužiaci zo strednej ti dosvedčia, že som skôr všetko kazila, preto ma nikto nechcel do tímu. No ale keď sme hrali basketbal, všetkých som zrážala k zemi, aby som sa dostala k lopte a strelila na kôš. Toto bol jediný šport, ktorý ma bavil, ale ja vôbec nie som tímový hráč, takže by som sa ďaleko nedostala. No a k herectvu som nikdy neinklinovala, pretože ma nebavilo predvádzať sa, interpretovať a hrať sa na niekoho iného. Necítila som sa komfortne.

• Čiže herectvo nie, ale zato nejedna herečka by možno ocenila tvoj outfit. Okrem lásky k literatúre máš silné puto k oblečeniu z druhej ruky, čiže rada dávaš druhú šancu. Zdá sa mi, že keď ulovíš čosi jedinečné, podobá sa to nájdeniu vzácnej knihy v antikvariáte…   

ODPOVEĎ: To s dávaním druhej šance sa týka iba oblečenia. (smiech) Áno, ja sa rada strácam vo vintage second handoch. Jednak to súvisí s tým, že nechcem podporovať fast fashion a nákupnú mániu, ktorou sa prezentujú obchodné reťazce. Záleží mi tiež na tom, odkiaľ mám oblečenie, v akých podmienkach vznikalo. Radšej si kúpim kvalitné tričko z nefarbenej biobavlny, ako päť vo výpredaji. Čo z toho, keď sú nekvalitné a po praní vyzerajú zničene? Na Slovensku máme veľa šikovných tvorcov, tak prečo ich nepodporiť? Súhlasím s tým, že keď nájdeš peknú fuchsiovú hodvábnu košeľu, alebo kvietkované vintage šaty, máš rovnaký pocit, ako keď objavíš staré, no zachovalé vydanie čínskej poézie či Hemingwayov životopis. Okrem toho si rada predstavujem, aký život mali tie veci predtým – komu patrili. Prečo sa ich niekto vzdal… Verím tomu, že príbehy si ťa hľadajú, a to sa netýka iba kníh, ale aj oblečenia.

• Možno tam nájsť aj určitú súvislosť medzi vášňou v slovách a vášňou k veciam z druhej šance?   

ODPOVEĎ: Stopercentne! Navyše, knižky a oblečenie vedia byť príťažlivou kombináciou, tak prečo ich život vzájomne nepredĺžiť tým, že ich zasnúbime v antikvariáte, alebo v second hande?

• Vrátim sa k poliam, v ktorých sa rodí literatúra. Za pozornosť totiž stojí tvoj ostatný knižný počin. Čo všetko v ňom čitatelia nájdu?    

ODPOVEĎ: V Ateliéri sa čitateľ stretne s oživenými destilátmi, hanblivým šampanským, smutnou kockou ľadu, sychravou čerešňou, plačúcou ceruzkou či netrpezlivou hruškou. Snažila som sa vytvoriť variácie na motív lásky, prostredníctvom vzniku a zániku sledujem jej krehkosť, spontánnosť, radosť, ale aj zničujúcu silu. Týmto, samozrejme, nechcem vytvárať interpretácie, ktorých sa musia čitatelia držať. Bola by som rada, keby ku knihe pristupovali s otvorenou mysľou a čistým srdcom. A aby sa nebáli vecí, ktoré nás obklopujú. A tiež pocitov, ktoré v nás žijú.

• Keď nachádzaš pochvalné slová k svojej tvorbe, prípadne ju kde-tu zverejnia, ocenia, vyzdvihnú, dvíha to určitým spôsobom aj teba vnútorne? Pomáha ti to rásť?   

ODPOVEĎ: Spätná väzba je pre mňa nesmierne dôležitá a najmä pri debute som zistila, že mnohí tam našli také symboly a odkazy, ktoré mne ostali utajené. Práve v tom spočíva sila čitateľského zážitku, resp. stretnutia metafory a čitateľa/ky. Rada sa s ľuďmi rozprávam o svojich textoch najmä preto, že mi ponúkajú iný pohľad na to, čo ja vnímam z autorskej perspektívy. Rozšíri mi to obzory, motivuje ma to a áno, aj vďaka takýmto stretnutiam mám chuť tvoriť.

• Cesty sa ti prekrižovali s Generáciou Nula a svojou tvorbou zapadáš do nuláckej mozaiky. Prečo si prijala výzvu od Nuly?   

ODPOVEĎ: Potešilo ma to, lebo doteraz som nebola v žiadnom zoskupení. A som rada, že vy, členovia, ste mi dali šancu prezentovať sa poéziou na krásnych miestach, ako bol napríklad Kremnický hrad počas tohto leta. Výzvu som prijala aj preto, lebo každý z nás má inú poetiku a takýmto spôsobom sa môžeme vzájomne inšpirovať.

• Koho zo svetovej či tej domácej tvorby žijúcich-nežijúcich autorov vnímaš ako výnimočné osobnosti, ktoré obdivuješ, prípadne ktoré sa ti stali vzormi? 

ODPOVEĎ: Zo slovenských autorov mi bije srdce pre Františka Švantnera, jeho Nevesta hôľ je pre mňa tým najfantastickejším románom, aký som kedy čítala – tá lyrickosť a napätie ma dokážu aj po toľkých rokoch stále vzrušovať. Mám rada autorov a autorky, ktorí vo mne dokážu vyvolať emócie a vziať ma do úplne iného sveta. Toto nachádzam v knihách od Ivany Gibovej, Václava Pankovčína, Dobroslava Chrobáka, Mareka Vadasa. Srdce mi horí aj pre škandinávskych autorov – August Strindberg, Jon Fosse, nehovoriac o Islanďanovi Jónovi Kalmanovi Stefánssonovi. Odporúčam aj dve antológie súčasných fínskych poviedok – Lesní lišky a další znepokojivé příběhy a Za letních nocí se tu nespí lehce. Rada chodím na knižné rande s Ernestom Hemingwayom.

• A čo proces samotnej tvorby? Čo predstavuje v tvojom podaní?    

ODPOVEĎ: V mojom podaní je to rôznorodé, niekedy píšem aj vo vlaku, ale čoraz častejšie v izbe, neskoro večer, keď mi tma vytvára tie najideálnejšie podmienky na tvorbu. Nemám nejaké špeciálne rituály, väčšinou potrebujem ticho. Jediné, čo som ochotná akceptovať, je plameň sviečky a tanec pera na papieri.

• Máš vždy niečo rozpísané?

ODPOVEĎ: Áno, som v zajatí paralelných životov.

• A čo píšeš teraz? …čo teraz čítaš?

ODPOVEĎ: Teraz ti píšem odpovede na otázky. (smiech) Mám rozpísaný cyklus Severné more, ktorého úryvok už znel aj v premiére tanečno-poetického podujatia (P)ohyby slov v banskobystrickom Divadle Štúdio tanca. A mám rozčítanú knihu o kapele The Doors.